Harry Potter a Volanie krvi - Stodvadsiata deviata kapitola

Sto dvadsiata deviata kapitola


Keď našli správnu izbu, nakukli dnu. Alison tam už bola. Trošku unavene sa na nich usmiala, keď si posadali okolo postele.
„Ako sa cítiš?“ starostlivo sa spýtal Severus po tom, ako ju pobozkal.
„Dobre, kedy ju prinesú?“
„Za chvíľu,“ odvetil Harry, keď sa Snape zatváril trochu bezradne.
Len čo to dopovedal, vo dverách sa zjavila sestrička.
„Tak, tu ju máte,“ s úsmevom podala Alison malý uzlíček, „krásne dievčatko.“
„To asi nemá po ocinkovi,“ zašomral Harry s úškrnom a naklonil sa nad malú.
„Nesnaž sa, dnes sa ti nepodarí ma vytočiť,“ vrátil mu Snape a zvedavo odhrnul perinku.
„Aká je malinká!“ zvýskol Mark.
„Je rozkošná, blahoželám,“ pridal sa Lupin.
Kým si ju takto obzerali, malá sa pomrvila v perinke.
„No, navrhujem, aby sme išli rozposlať poštu. Za chvíľu sa vrátime,“ povedal Lupin a vytiahol odtiaľ Marka i Harryho.
„Nemusel si nám hnať hneď preč,“ dotknuto zašomral Harry.
„Nechajte ich chvíľu osamote. Otravovať môžeme aj potom.“
„Kde zoženieme sovu?“ spýtal sa Mark.
„Calva a Hedviga tu dnes asi nebudú, že?“ poznamenal Harry.
„Vtedy ich poslal Dumbledore, možno si na to spomenie aj teraz,“ pokrčil plecami Mark.
„Na čo tam hľadia tie deti?“ povedal odrazu Lupin a ukazoval na skupinku detí, tlačiacich sa k oknu.
„Neviem, počkajte,“ povedal Harry a išiel sa tam pozrieť. Keď podišiel k oknu, musel sa pousmiať. Na strome pred nemocnicou sedeli dve sovy.
„Poďme dolu, sú tam,“ kývol im a rozbehol sa k schodišťu.
„Máme nejaký pergamen?“ spýtal sa Mark.
„Niekde si vypýtame,“ odvetil Lupin.
Vybehli pred budovu, po ceste napísali dva krátke odkazy a tie potom dali Hedvige a Calve. Len čo im to priviazali na nohy, odleteli.

O niekoľko hodín sedeli Ginny, Hermiona, Ron a Hagrid pred jeho chalupou a debatovali. Vtom Ginny zazrela čiernu sovu, ktorá práve zlietala k hradu.
„Aha, to je Calva,“ povedala nadšene a zakričala: „CALVA!“
Sova otočila hlavu a pomaly zlietla až k nim. Ginny jej nastavila svoju ruku a ona si na ňu sadla.
„Letíš zo Surrey?“
„Hú.“
„K profesorovi Dumbledorovi?“ spýtal sa Ron.
„Huhú!“
„A môžeme si to najprv prečítať my?“ vyzvedala Ginny. Sova jej otrčila svoju nohu a Ginny rýchlo odviazala lístoček.
„Čítaj nahlas,“ vyzval ju Hagrid.

Je to nádherné dievčatko. Viac informácii zatiaľ nevieme. Pošlite, prosím, Calvu naspäť.
Harry

„A viac tam nebolo? Jak sa volá?“ vyzvedal Hagrid.
„Nič viac tu nie je,“ bezradne pokrútil hlavou Ron, ktorý jej nakúkal cez plece.
„Vieme to podstatné, nemal si pravdu, je to dievčatko,“ zvesela sa usmiala Ginny a lístoček priviazala späť na Calvinu nohu.
„Veľmi vtipné!“ zavrčal Ron.
„Tak leť k Dumbledorovi!“ povedala jej Ginny a pohladila ju po perí.
„Huhú!“
„Teda, ako to, že ťa poslúchla?!“ podozrievavo sa spýtala Hermiona.
Ginny len mykla plecom a zobrala si učebnicu.

Keď sa Remus, Mark a Harry vrátili, Severus sedel na posteli a držal malú na rukách.
„Jéj, môžem si ju aj ja podržať?“ nadšene sa spýtal Mark.
„Sem si sadni!“ prikázal mu otec a keď sedel, podal mu malú.
„Poslali ste niečo?“ spýtala sa Alison.
„Hedviga letela k Tonksovej a Calva k Dumbledorovi,“ odvetil Remus.
„Ako ste sa k nim dostali?“
„Sedeli na strome pred nemocnicou. Asi ich poslal Dumbledore,“ vysvetlil Harry, opatrne pristúpil k Markovi a váhavo sa spýtal, „môžem aj ja?“
„To si ešte rozmyslím,“ začal Snape, ale Alison sa len usmiala a prikývla.
Harry ho ani nenechal dohovoriť a zobral si od Marka malú. Remus okamžite stál za jeho chrbtom.
„Zlatko, podkopávaš moju autoritu!“ poznamenal Severus.
„A akú?“ provokačne sa spýtal Mark.
Severus len niečo zavrčal.
„Už ste jej vymysleli meno?“ spýtal sa Lupin.
„Maggie,“ s úsmevom odvetila Alison.
„To je pekné meno,“ povedal Harry a zvedavo si ju obzeral.
„Ahoj, Maggie!“ pousmial sa Lupin.
O necelú hodinu však do izby prišla sestrička a všetkých mužov odtiaľ zdvorilo vyhodila.
„Môžete prísť zase zajtra,“ povedala.
„To určite,“ zamrmlal Severus, pobozkal svoju manželku i dcéru a odišli.

„Och, tieto bláznivé muklovské pravidlá!“ zavrčal, keď už vyšli z nemocnice.
„Ale Severus, ber to z tej lepšej stránky... vieš koľkým žiakom zdvihneš náladu, keď zajtra prídeš na vyučovanie?!“ uškrnul sa Lupin.
„Vážne si myslíš, že pôjdem do školy??!“
„No, návštevné hodiny sú až poobede. Čo budeš zatiaľ doma robiť?“ spýtal sa ho Mark. Jeho otcovi zamrzol úsmev na tvári.
„Och, títo muklovia sú príšerní!!!“ zavrčal nevrelo.
„No tak, neber to tak tragicky. Zajtra budeš prijímať blahoželania a v sobotu tam môžeš stráviť celý deň,“ utešoval ho Harry.
Pomaly sa priblížili k domu. Z vnútra vybehol Sothis a štekajúc sa na nich vrhol.
„Prvý gratulant,“ komentoval Harry a uhol, aby mal Sothis voľný priestor na skok.
Severus si ho všimol neskoro a skončil na zemi. Sothis mu radostne lízal celú tvár.
„Prestaň!! Čo si sa zbláznil!!! Zlez zo mňa!!!“ kričal zúfalo a pokúšal sa ho odtisnúť.
„Severus, veď ti len chcel poblahoželať,“ káral ho Harry.
„To sa dá aj normálne!“ zavrčal, keď z neho Sothis konečne zliezol a dovolil mu vstať. Potom dvakrát krátko štekol.
„Volá sa Maggie,“ odvetil Mark.
„Hav!!“
„Nabudúce si zvoľ jemnejší spôsob, poviem ti to aj bez tých odrenín na mojom chrbte,“ zašomral Severus Sothisovi.
„Hav!!“ štekol zvesela a poskakoval okolo.
„Ste tu nejak skoro?“ prekvapene poznamenala Tonksová, stojaca vo dverách.
„To vieš, muklovské pravidlá,“ odvetil Remus a pobozkal ju.
„Ako sa majú?“
„Výborne!“ povedal Severus a všetci vošli do domu.
„Aké ste jej dali meno?“
„Maggie,“ povedal Mark a škeril sa od ucha k uchu.
„Je zlatučká,“ pridal sa Harry.
„Kedy tam pôjdete najbližšie? Pôjdem s vami.“
„Až zajtra poobede,“ zachmúrene odvetil Severus.
„A čo Sebastián?“ spýtal sa Mark.
„Chvíľu mi ho postrážite!“
„Tati, mal by si zavolať Mayi i starkým,“ upozornil ho Mark.
„To je celkom dobrý nápad. Vieš ich telefónne čísla?“
„Sú v zozname pri telefóne,“ odvetil Mark a odbehol.
„A ako sa ten telefón používa?“ spýtal sa bezradne.
Harry sa zasmial a zobral si telefónny zoznam. Nalistoval v ňom potrebné čísla a podal Severusovi slúchadlo.
„A čo s tým?“ spýtal sa bezradne.
„Vyťukám ti číslo a ty len počkáš, kým sa na druhom konci niekto ozve.“
„A čo mám povedať?“
„Najskôr sa predstavíš a potom si vypýtaš k telefónu toho s kým chceš hovoriť,“ vysvetlil mu.
„Aha…a ktoré číslo vytočíš najskôr?“
„Mayu,“ povedal a už aj vytáčal.
„POČKAJ!“
Harry zrušil hovor a prekvapene sa na neho pozrel: „Čo sa stalo?“
„Ja neviem, ako sa volá,“ zašomral bezradne.
„Tak nech to vybaví Mark,“ zasmial sa Remus.
„Mark!“
Mark vykukol z obývačky.
„Poď to, prosím ťa, vybaviť,“ zavrčal nevrelo.
„Aha, dobre,“ zobral si telefón a Harry mu podal zoznam.
Rýchlo vyťukal číslo a kým čakal, všetci okolo neho napäto čakali.
„Teta Maya? To som ja, Mark… tiež ťa rád počujem…nie, chcel som ti len povedať, že mám sestričku!“ na druhom konci linky počuli nadšený výkrik.
„…pred pár hodinami, teraz nás sestrička vyhodila, skončili návštevné hodiny…prídeš zajtra?… okolo štvrtej? Fajn, poviem otcovi. Vieš kde je nemocnica?…dobre, už sa na teba teším,“ povedal ešte a položil.
„Zajtra o štvrtej príde do nemocnice, skôr sa nemôže dostať z roboty,“ oznámil im Mark.
„A to všetko si sa dozvedel z toho slúchadla?“ zvedavo sa spýtal Remus.
„Telefonoval som…“
„To je úžasné!“ rozžiarene sa na neho díval učiteľ obrany.
Harry s Markom sa na seba pobavene pozreli a začali sa smiať.
„Brnknem ešte starkým,“ povedal a vrátil sa k telefonovaniu.
„Idem skontrolovať Sebastiána,“ povedala Tonksová a vyšla hore. Harry, Severus a Remus odišli do kuchyne. Onedlho k nim prišiel i Mark.
„Tak, a je to vybavené,“ oznámil im.
„Fajn, kedy prídu?“
„Všetci o štvrtej.“
„Dobre, tak zatiaľ sa môžeme vrátiť do školy,“ povedal Severus rozladene.
„Nemusíš to hovoriť tak utrápene, vieš aký budú všetci nadšení, keď ti budú môcť poblahoželať?“ podpichla ho Tonksová so Sebastiánom na rukách.
„Vŕŕŕ…“ zavrčal nevrelo.
„No tak, nerozčuľuj sa, radšej poďme do hradu,“ tíšil ho Mark.
Remus zostal s Tonksovou a Sebastiánom a ostatní sa presunuli do hradu. Vyšli v Severusovej pracovni. Harry s Markom sa vrátili do veže a Severus šiel za Dumbledorom.

Na druhý deň boli všetky hodiny elixírov akosi iné. Všetci to cítili. Snape sa neprechádzal, nikoho nekritizoval a nestrhával body. Poslednú dvojhodinovku elixírov mal so siedmimi ročníkmi. Už pol hodinu pred koncom hľadel na hodinky v päťminútových intervaloch. Harry s Ronom, Hermionou a Nevillom sa len tíško chechtali.
Niekoľko minút pred koncom hodiny už Snape rozkázal zbaliť prísady a odložiť pomôcky. Ešte ani poriadne nezvonilo a slizolinčania mierili do Veľkej siene na obed.
„Kde je Mark?“ spýtal sa Harryho.
„Mal by prísť sem.“
„Pán profesor, mohli by sme ísť s vami?“ nesmelo navrhla Ginny.
„Všetci asi nie, už včera na nás divne zazerali, keď sme tam boli štyria a dnes majú prísť aj svokrovci,“ povedal namrzene.
„To v muklovskej nemocnici sú iné pravidlá ako v našej?“ prekvapene sa spýtal Ron.
„Sú tam i návštevné hodiny!“
„To je divné,“ poznamenala Ginny.
„Keď ich pustia z nemocnice, môžete prísť k nám,“ uistil ich.
„Ale oni prídu až o štvrtej, nie?“
„Veď hej, preto sa ponáhľame!“
„Pán profesor,…“ Neville váhavo vyšiel spoza Harryho.
Snape na neho roztržito pozrel.
„Ja… chcel som vám poblahoželať.“
„Ďakujem,“ pousmial sa Snape a potom pokračoval v odpratávaní svojho stola.
„Vás je tu nejak veľa,“ do učebne práve vošiel Mark.
„Konečne, kde si tak dlho!“ zavrčal na neho otec.
„Prepáč, ja som mal hodinu,“ odvetil dotknuto.
„Dobre, tak už nezdržuj,“ zavrčal a postrčil ho do svojho kabinetu.
„Tak ich aspoň pozdravte,“ pousmiala sa Ginny a spolu s Ronom, Hermionou a Nevillom sa chystali na odchod.
„Počkaj, bol by som rád, keby si ty šla s nami,“ zastavil ju Snape.
„Môžem?! Tak dobre!“ potešila sa Ginny a onedlho už boli v Surrey.

Do nemocnice prišli pár minút pred pol štvrtou. Len čo si trošku obzreli malú a povypytovali sa, už sa otvorili dvere a dnu vošla Maya s obrovským darčekovým košom. Harry s Ginny sa okamžite vzdialili. Usadili sa na chodbe. O chvíľu prišli aj Alisonini rodičia. Tí sa ponáhľali, a tak sa zdržali len asi pol hodinu. Keď odišli, Severus zavolala Harryho a Ginny dnu.
„Máme pre vás jeden návrh,“ začal Severus, keď sa usadili a Ginny si od Alison zobrala Maggie.
„A aký?“ zvedavo sa spýtal Harry.
„Rozprávali sme sa i s Mayou,“ kývla Alison na svoju sestru, ktorá sa usmiala, „a zhodli sme sa na tom, že keď už Harry súhlasil s tým, že pôjde Maggie za krstného otca, bolo by lepšie, keby si jej krstnou mamou bola ty, Ginny. Ak, pravdaže, budeš súhlasiť,“ dodala.
„Ja?!“
„Je to len návrh, nemusíš súhlasiť,“ uistil ju Severus.
„Och, jasne, že súhlasím! Veľmi rada jej pôjdem za krstnú mamu!“ nadšene súhlasila Ginny.
„To som rada,“ srdečne sa usmiala Alison.
„Ďakujem, je to pre mňa česť!“
„A prekvapenie!“ dodal Harry.
„Keď sa už chcete brať, aby to nebolo také rozťahané,“ povedal Severus.
„Vy sa budete brať?!!??!“ prekvapene sa na nich pozrel Mark.
„Psss! Nič si nepočul!“ spražil ho Harry pohľadom.
„Aha, jasne, mlčím ako hrob. …a kedy?“
„To sa ešte uvidí,“ pousmiala sa Ginny.

Posledné dva mesiace školského roku strávili Harry s Ronom a Hermionou nad učebnicami a Ginny s Markom pri Sebastiánovi a Maggie.
V jedno slnečné júnové poobedie, keď Ginny opäť pomáhala Alison a Tonksovej, zavítala do Surrey návšteva.
„Och, ahoj, Ginny! Čože ty tu robíš? Nemala by si byť v škole?“ prekvapene sa spýtala Maya, keď jej Ginny otvorila dvere.
„Ja… trošku pomáham… uhm…v škole o tom vedia,“ zahovorila a pustila ju dnu.
„Maya! Aké milé prekvapenie!“ Alison sa s ňou nadšene privítala.
„Ahoj sestrička, rada ťa vidím, ako sa má moja malá neter?“
„Výborne, ako inak. Veď sa presvedči sama!“
Až do večera sa príjemne bavili. Už sa stmievalo, keď si Alison na niečo spomenula:
„Ginny, nevieš náhodou, či sa nestavia aj Severus s Remusom?“
„Neviem, ale veľmi o tom pochybujem. Je koniec roka, pravdepodobne majú dosť starostí,“ odvetila skepticky.
„Nevraveli ste, že učia niekde ďaleko na severe? Akoby sa sem potom mohli dostať len tak?“ nechápavo sa spýtala Maya.
Alison, Ginny i Tonksová viditeľne znervózneli.
„No, vieš… niekedy sa im podarí dostať sa sem,“ odvetila vyhýbavo.
„A to už ako, priletia stíhačkou?“ spýtala sa sarkasticky.
„Uhm…niečo také…“
„Prečo mám pocit, že okolo tých vašich chlapov je nejaká tajomná clona?!“
Všetky tri nervózne mlčali.
„Tam asi je nejaké tajomstvo, že?“ spýtala sa opatrne.
„No, niečo sa nájde,“ váhavo odvetila Alison.
„A nemôžem to vedieť, však?“ poznamenala mierne sklamane.
„Viete, ono je to dosť…“ začala Ginny.
„…čudné. Tiež som si najskôr myslela, že si zo mňa Severus strieľa, keď mi to povedal…“ dokončila Alison váhavo.
„Tak čo to je, nehovorte v hádankách, tým iba viac napínate moju zvedavosť!“
„Je pravda, že tá škola je ďaleko na severe a sem sa môžu dostať pomerne ľahko v priebehu niekoľkých sekúnd,“ začala Alison.
Vtom sa z detskej izby ozval slabý plač.
„Sebastián!“ vyhŕkla Tonksová, vyplašene sa pozrela von oknom na zapadajúce slnko a vybehla hore.
„Stalo sa mu niečo?“
„Och, ani nie…“ zamrmlala Alison roztržito a očami sledovala Tonksovú. Ginny sa na ňu prekvapene pozrela a Alison len prikývla.
„Čo sa tu deje?! Prečo na seba tak čudne mrkáte a čo je so Sebastiánom?!!“ udrela na nich nahnevane.
„Je spln,“ šepla Alison.
„No a? Je snáď námesačný? Ešte som nepočula, že by bolo tak malé dieťa námesačné?!“
„Nie je námesačný, je vlkolak, tak ako jeho otec,“ potichu povedala Ginny.
„Ale no tak, keď mi to nechcete povedať, stačí povedať, nemusíte si vymýšľať rozprávky. Práve od teba by som to nečakala, Alison,“ sklamane sa na ne pozrela a vstala, aby odišla.
„Nie, počkaj, Maya. Povedala len pravdu. Neklamala ti. On je skutočne vlkolak,“
Maya sa na ňu skúmavo zadívala. Niekoľko dlhých sekúnd si uprene hľadeli do očí.
„Vlkolak? Ako je niečo také vôbec možné?“ spýtala sa potichu.
„Profesora Lupina pohrýzol vlkolak, keď bol malý, no a Sebastián to po ňom zdedil,“ vysvetlila Ginny.
„Pohrýzol ho vlkolak? To ich je tak veľa?“
„No, dosť,“ váhavo odvetila Ginny. Maya sa na ňu pozrela divným pohľadom.
„Skutočne si zo mňa nestrieľate? Myslíte to vážne???“
„Mesiac už vyšiel, poď sa presvedčiť,“ tíško navrhla Alison.
„Uhm…môžem? No…nie je on…nejak…nebezpečný?“ spýtala sa váhavo.
„Nie, vôbec nie! Veď čo už urobí niekoľko mesačné šteňa,“ uistila ju Ginny.
„Šteňa?!“
„Hej, on sa pri splne pre-trans-for-mu-je.“
„Pre- čo?“
„Ech, nechaj to tak. Trvalo mi asi týždeň, kým som sa naučila to vysloviť?!! A vôbec, niekedy používajú tak zložité slová,“ mávla rukou Alison.
„Kto?“
„No oni, všetci. To som asi ešte nespomínala…všetci sú čarodejníci,“ povedala nevinne.
„Sú čo?!“
„Poďme sa radšej pozrieť, ako je Sebastiánovi,“ zahovorila Ginny a rýchlo vstala z pohovky.
„Myslím, že by ste mi to mohli potom vysvetliť,“ navrhla Maya a nasledovala ich.
Vyšli na poschodie a Alison nakukla do izby.
„Môžeme ísť dnu?“ spýtala sa Tonksovej.
„Poďte,“ kývla.
Alison teda otvorila dvere a nasledovaná svojou sestrou vošla dnu. Ginny zostala stáť vo dverách.
Maya zostala neisto stáť. Tonksová sedela na posteli a na rukách držala malé sivé vĺča.
„Teda… tak to je sila…!“
„Toto je naše malé tajomstvo,“ povedala Tonksová.
„Mohli ste mi to povedať aj skôr,“ povedala Maya s miernou výčitkou.
„Vieš, nevedela som, ako by si reagovala, tak som radšej mlčala,“ odvetila Alison.
„To sa tak mení pri každom splne?“
„Hej, pri každom. Už od piateho mesiaca tehotenstva.“
„Už?! A ako to vieš?“
„Cítila som to.“
„Bolí to?“
„Príjemné to nie je,“ zdráhavo odvetila Tonksová.
„Och, prepáč, to bolo odo mňa hlúpe,“ začervenala sa Maya.
„To nič, oproti reakciám niektorých čarodejníkov je to príjemné,“ trpko sa usmiala Tonksová.
„Prepáč.“
„Nerastie nejak pomaly?“ ozvala sa odrazu Ginny.
„Nie, keby si si to prerátala, je ešte väčší, ako vĺča v jeho veku.“
„Ale, nevyvíja sa rýchlejšie? Tak ako v tehotenstve?“ nechápala.
„Nie, nie! Teraz je to práve naopak. Teraz prevláda jeho ľudská časť. Veď len sa nad tým zamysli… o rok by z neho bol už teoreticky dospelý vlk a ako dieťa by sa len učil chodiť,“ vysvetlila jej.
„Aha! Konečne tomu rozumiem, lebo už dávnejšie mi to napadlo a nešlo mi to do hlavy,“ priznala Ginny.
„Ani mne to nešlo do hlavy, preto som sa spýtala liečiteľky,“ usmiala sa Tonksová.
„Liečiteľka? To je akože lekárka?“ spýtala sa Maya.
„Hej, liečitelia pracujú v našich nemocniciach,“ vysvetlila Ginny.
„A prečo nepoužívate naše?“
„A čo by asi povedali vaši lekári, keby som tam prišla a povedala im, že ma napríklad… pohrýzol upír, alebo ma niekto zranil kliatbou,“ zasmiala sa Ginny.
„Uhm…pravdepodobne by ťa poslali do blázinca,“ priznala Maya.
„A existujú upíry?“ spýtala sa váhavo.
„No jasne!“
„Aha… a to ako vážne čarujete?“
„Hej,“ usmiala sa Tonksová a vytiahla svoj prútik.
„Fíha, to s tým tak mávate okolo seba?!“
„No, nie tak celkom, to by sme ešte niekomu ublížili, ale keď mávneš správne, môžeš robiť takmer čokoľvek,“ povedala Tonksová a vyčarovala jej kyticu kvetov.
„Wow!“ Maya šokovane hľadela na kyticu.
„Myslím, že sa pôjdem niečoho napiť, akosi mi vyschlo v hrdle,“ vyhabkala a zberala sa na odchod.
„Môžem ti niečo vyčarovať,“ ponúkla sa Tonksová.
„Nie, ďakujem, radšej sa trošku prejdem,“ pokrútila hlavou a odišla.
„Myslíš, že to pochopí?“ spýtala sa Tonksová Alison, keď Maya odišla.
„Ale hej, len potrebuje trošku času, aby sa s tým zoznámila. Mne to tiež trošku trvalo,“ zastala sa jej.
„Dúfajme.“
„Ako mu je?“ zmenila tému Alison.
„Je v poriadku, len nechcel byť sám a myslel, že príde ocko, že drobček,“ láskavo pohladila vĺča vo svojom náručí.
Odrazu sa zospodu ozval Mayin vystrašený výkrik a hneď za ním zúrivé vrčanie. Všetky tri sa okamžite rozbehli dolu.
Len čo zbehli po schodoch, naskytol sa im pohľad na zdesenú Mayu tisnúcu sa o stenu a zúrivo vrčiaceho vlkodlaka asi dva metre pred ňou.
„REMUS! Prestaň, veď to je Alisonina sestra, Maya! Stretli ste sa na svadbe!“ vykríkla Tonksová.
Remus však stále vrčal.
„No tak, upokoj sa! Veď ju predsa poznáš!“
Pomaly prestal vrčať a vetril. Po niekoľkých sekundách ustúpil a sadol si.
„Si v poriadku?“ Tonksová podala Sebastiána Ginny a podišla k Mayi.
„Uhm…“ zamrmlala vyplašene.
„Že sa nehanbíš! Pozri, ako si ju vydesil!“ nahnevane ho kárala Tonksová.
„Niečo ti donesiem,“ povedala Alison a odbehla do kuchyne.
„Sadnite si,“ povedala Ginny a postrčila ju ku kreslu.
„A ty vypadni!“ zavrčala na neho Tonksová.
Ľútostivo zaskučal.
„Za to, čo si spravil, si nezaslúžiš tu zostať!“ Remus sa otočil a so stiahnutým chvostom odišiel.
„Nič nespravil, len…strašne som sa zľakla, keď som zišla zo schodov a on predo mňa skočil,“ zamrmlala.
„Prepáč, odvtedy, čo sa narodil malý, je taký útočnejší. Predtým okolo neho mohlo poskakovať hocičo a ani len hlavu nezdvihol. Mrzí ma, že ťa tak vyľakal,“ ospravedlňovala sa Tonksová.
„Veď sa nič nestalo…netušila som, že bude taký veľký,“ dodala udivene.
Vtom dnu vošiel Remus a v papuli niesol kvet. Podišiel k Mayi a pustil ho pred ňu na zem.
„To má byť asi ospravedlnenie,“ zasmiala sa Ginny.
„Ďakujem,“ povedala Maya a tiež sa usmiala.
„Však sa má za čo ospravedlňovať!“ stále sa hnevala Tonksová.
„Veď už ho nechaj,“ zastala sa ho Maya.
„Remus, dúfam, že to na zemi nie je z môjho obľúbeného záhonu,“ poznamenala Alison a podala sestre pohár vody.
„Obávam sa, že je,“ povzdychla si Tonksová. Remus ich zatiaľ obišiel a podišiel k Ginny. Sadol si a načahoval ňufák k Sebastiánovi.
„Polož mu ho pred krb, nech už dá pokoj,“ požiadala ju Tonksová a vyčarovala veľkú kožušinu.
Remus bol jedným skokom na nej a netrpezlivo čakal, kým bude jeho syn pri ňom. Len čo ho Ginny zložila, už aj si k nemu ľahol a skryl ho medzi svoje laby. A Sebastián onedlho pokojne zaspal.
„Myslím, že už radšej pôjdem domov,“ povedala potom Maya.
„Jasne, ako chceš… A Maya…dúfam, že to, čo si tu dnes videla a počula si necháš len pre seba,“ upozornila ju Alison.
„Za čo ma máš! Jasne, že to nepôjdem vytrúbiť do novín!“
„Ďakujeme,“ ozvalo sa z troch strán.
„Ste ako malé,“ povzdychla si a potom odišla.
Ešte sa za ňou ani poriadne nezavreli dvere a plamene v krbe zozeleneli. V nich sa zjavila Markova hlava.
Lupin sa okamžite prikrčil a zúrivo zavrčal.
„Upokojte sa profesor, to som len ja,“ vyhŕkol Mark a hneď sa otočil na Ginny:
„Švihaj! Zháňa ťa McGonagallová! Povedali sme jej, že si u otca a už je na ceste!“ skríkol a už ho nebolo.
„Tak dobrú noc!“ pozdravila Ginny chvatne, obišla Lupina a zmizla v plameňoch.
„Kde je Ginny,“ do obývačky práve vošla Alison, ktorá bola odprevadiť svoju sestru.
„Volal ju Mark, zháňala ju profesorka,“ odvetila Tonksová pokojne.
„Och, dúfam, že to stihne. Asi nikomu nehovorila, že je tu, že?“
„Určite nie!“ zasmiala sa Tonksová.